28. ledna / januára

Pochované pocity

„Ako deti sme sa naučili svoje pocity potlačovať a ako dospelí ich uchovávať pochované.“ VČK, str. 589

Ako si môžeme vážiť svoje pocity, keď mnohí z nás vyrastali s rodičmi, ktorí nám naznačovali, alebo priamo povedali, že by sme nemali rozprávať, premýšľať a dokonca ani cítiť svoje pocity? Vraveli nám, že si len „veci namýšľame“, alebo nám povedali, aby sme prestali robiť veľkú vedu pre nič. Vraveli, že prejavovanie pocitov a emócií z nás spraví slabochov. Dôležitejšie bolo vyzerať dobre a nezaujímať sa o pocity, najmä tie, ktoré súviseli so strachom, hnevom a smútkom. Ako budeme schopní stáť na vlastných nohách, ak sa zaoberáme nepotrebnými emóciami? Dostali sme hlasitú a jasnú správu a po desaťročia sme udržiavali svoje pocity pochované.

Ale ako dlho môžeme pokračovať v potláčaní vecí, bez toho, aby nás to poznačilo emocionálne, psychicky aj fyzicky; bez toho, aby sa nám ľudia vyhýbali, pretože tieto popierané pocity sa začnú prejavovať ako nevhodné správanie?

V DDA začíname rozlišovať a oceňovať svoje pocity v reálnom čase. Keď sa objaví strach, hnev, závisť, chamtivosť a žiarlivosť, rozpoznáme ich a prefiltrujeme ich ako najúprimnejšie dokážeme. Niekedy postačí i jednoduché priznanie si pocitov a získanie nadhľadu. Ale zároveň by sme mali byť pripravení rozprávať o svojich pocitoch za účelom dosiahnutia skutočného porozumenia a prijatia. Keď tak urobíme, odolnosť a pokoj začne prenikať do našej mysle i duše.

Dnes ocením svoje pocity tým, že ich odomknem a prijmem ako nevyhnutnú súčasť môjho bytia, ktoré si zaslúži lásku a úctu.