Další části Rysu 2

 

Aby sme sa nedostali do vzťahu s inými ľuďmi a tak stratili sami seba, stali sme sa silne sebestačnými a pohŕdame názormi iných.

 

Naše falošné ja snažiace sa zapáčiť iným sa zdá byť riešením všetkých našich problémov. Hráme divadlo pre ostatných a oni sa zdajú byť s nami šťastní. Problém však je, že táto rola falošného  ja snažiaceho sa zapáčiť iným, je dehonestujúca. Upadáme do zúfalstva, hnevu a depresie, zúrime pri  kontrole nekontrolovateľného nášho falošného ja, a reakcií ľudí.

Nie sme v tom sami. Sme v neustálom strachu- snažíme sa potlačiť to, akí sme a zároveň prísť na to, akých nás chcú mať iní. Robíme chyby, stávame sa vyčerpaní z neustáleho premýšľania a sme plní hnevu. Vybuchujeme spravodlivým rozhorčením. „To nevedia, kto som?“ „ To nevidia, ako veľmi sa snažím?“. No v skutočnosti sme sa rozhodli skryť našu pravú identitu. Nerešpektovali sme našu vôľu (priania) , ani vôľu a priania ostatných. Vytvorili sme si mentálne väzenie na základe hanby , ktorú sme pociťovali a verili sme jej. Nedbáme na hranice , sme sústredení na ovládanie iných. Zamotávame sa do vzťahov s inými a strácame svoju identitu.

Pretože naši rodičia neplnili naše potreby, my, zneužívané a zanedbávané deti, rýchlo sme sa naučili starať sa o naše vlastné potreby. Sme deti, ktoré sú často obdivované predčasnou vyspelosťou a sme úľavou našim rodičom, učiteľom a neskoršie našim šéfom. Sme iniciatívni ľudia, s ktorými je „radosť pracovať“, pretože vyžadujeme len malé, prípadne žiadne vedenie. Sme pokojní susedia, ktorí sa zriedka hádajú s inými a sme ústretoví partneri. Cena, ktorú za to platíme je, že sme  odrážali akékoľvek sklamania tým, že sme nevyjadrovali nikomu naše potreby, alebo sme nepripustili, že niečo potrebujeme. Popretie našich potrieb je malou cenou, ktorú zaplatíme, aby sme zabránili ohromujúcemu pocitu straty pochovanej pod vrstvami sebestačnosti.

 

Uzdravenie

 

Nie sme závislí na iných, aby nám povedali kto sme.

 

V procese uzdravovania sme sa naučili identifikovať sami seba a svoje potreby vždy, keď hovoríme“ Volám sa ... a som dospelé dieťa“. Týmto jednoduchým spôsobom začíname brať zodpovednosť za seba a nie sme závislí na tom, čo ktokoľvek  hovorí, kto sme, alebo kto by sme mali byť. V skutočnosti, navštevovanie DDA stretnutí a priblíženie sa ostatným dospelým deťom je vyjadrením potrieb nášho „Pravého Ja“  a spoločenstvo DDA naplní naše potreby tým, že nás akceptuje takých, akí sme bez akýchkoľvek podmienok.