11. dubna / 11. apríla

11. 4.
Zamyslenie na dnešný deň

Hanba tela

„Hanba tela nie je vyhradená našej váhe alebo tvaru.“ VČK, str. 441

V detstve si z nás naša rodina robila kruté posmešky za to, ako sme vyzerali. Potravou pre ich žarty boli črty našej tváre, časti tela, hlas, vlasy, nechty, uši, zuby, etnikum a ďalšie veci.

Aby sme prežili, mnohí sme sa tvárili, že nám to nevadí. Ale potajomky sme skláňali hlavu od hanby. V snahe nájsť spôsob, ako zapadnúť medzi ostatných, jedli sme odlišne, nosili sme ofinu, zakrývali si uši, neúnavne sme si umývali tvár a obliekali veci, ktoré zakrývali časti nášho tela, z ktorých sa iní vysmievali. Ale zvyčajne to nefungovalo- hanba a opustenie boli zakončením každého dňa. Keď nás opustili, stratili sme všetko, lebo nás to naučilo opustiť samých seba. Naše telo bolo len ďalšou našou časťou, ktorá nám nepatrila.

V procese uzdravovania začíname na mítingoch vidieť krátke záblesky nášho Pravého Ja počas toho, ako nachádzame seba v príbehoch iných. Konečne začíname cítiť prijatie, objatie po objatí. Čítanie DDA literatúry nám potvrdzuje, že sme neboli blázniví. Možno nám bolo ukradnuté naše detstvo, ale nejakým spôsobom sme prežili. Je to kvôli našej sile prežitia, že húževnato pracujeme na našom programe. Postupne, ako sa na seba pozeráme, začíname robiť najdôležitejšiu vec možnou: prijímame svoj vlastný vzhľad.

Dnes sa v zrkadle pozriem na celého seba, usmejem sa a poviem: „Milujem každú tvoju časť. Som hrdý na to, ako ťažko pracuješ na tom, aby si prelomil kolobeh hanby.