12. September

12. 9.
Zamyslenie na dnešný deň

Rodina na pracovisku

„Počas diskusie o osobnostných konfliktoch mi napadlo, že som reagoval na fyzické prejavy správania sa mojich kolegov, ktoré mi podvedome pripomínali môjho krutého nevlastného otca alkoholika.“ VČK, str. 425

Niekedy ani nepočúvame slová. Pohľad alebo postoj tela, ktoré nám pripomína naše detstvo dostatočne stačí na to, aby nás to uvrhlo do strachu a hanby. Naučili sme sa takto reagovať, lebo sme cítili, že si musíme udobriť svojich opatrovateľov, aby naše základné potreby boli naplnené. Niektorí sme boli sexuálne zneužívaní, alebo fyzicky trestaní. V takom svete sme nemali žiadnu voľbu. Boli sme uviaznutí.

Ale teraz sme už dospelí, ktorí sa vedia o seba postarať. Keď pocítime strach alebo hanbu spôsobenú konaním niekoho iného, či už je to v práci alebo kdekoľvek inde, už sa viac na tejto hre nezúčasťňujeme. Dovolíme druhým, aby boli zodpovední za to, čo hovoria, robia a za to, ako sa cítia; zbavíme sa neverbálnych signálov. Keď je to bezpečné, spýtame sa: „Zdá sa, že si rozrušený. Je niečo, o čom by si sa chcel porozprávať?“ Už viac nepredstierame a nepokúšame sa manipulovať ľudí ani veci. Ak je situácia nebezpečná, odídeme z nej tam, kde dostaneme starostlivosť a lásku. Už viac nie sme pod kontrolou iných. Nárokujeme si svoju silu ako čin sebalásky.

Dnes budem mať svoju silu. Ak sa ostatní budú zdať byť namrzení alebo neprístupní, nechám ich, nech s tým žijú a nebudem si to preberať na seba, ani sa to pokúšať napraviť.