13. August

Jazyk

 

„Rozoznávame spektrum, ktoré presahuje slová a traumu. Rozoznávame svetlo v nás i v ostatných.“ VČK, str. 438

 

V našej dysfunkčnej rodine sme mnohí skláňali hlavy, pretože sme neustále počúvali slová, ktoré boli vyslovené preto, aby nás zahanbili. Hovorili nám veci ako: „Dám ti dôvod na to, aby si plakal“, „Kto si myslíš, že si- niekto výnimočný?“ „Ak to nevieš spraviť poriadne, tak to nerob vôbec!“ „Čo si sprostý?“ a „Nedokážeš to urobiť lepšie?“ Tieto negatívne tvrdenia sa do nás tak hlboko vryli, že ich ešte stále počúvame v našej hlave od svojho kritického vnútorného rodiča.

 

V DDA sa učíme držať hlavu vzpriamene, keď počúvame odlišné uisťujúce odkazy ako napr. “Deň po dni“, „To najdôležitejšie ako prvé“, „Rob to jednoducho“ a „Nekompikuj to.“ Pripomínajú nám, aby sme boli k sebe jemní.

 

Ako sa postupne uzdravujeme zo zraňujúcich slov nášho detstva, začneme tým, že prijmeme ujmu, ktorú spôsobili. Ubezpečíme sa, že tieto zahanbujúce slová nás necharakterizujú, keď si vravíme, že plakať je v poriadku, že sme výnimočné ľudské bytosti, nemusíme byť dokonalí a že všetci robíme chyby- a to nás robí ľuďmi. Tieto pozitívne uistenia nám pomáhajú konečne preskúmať, kým sme mali pôvodne byť. A ako sa uzdravujeme, sme schopní poskytnúť podobné uistenia aj ostatným.

 

Dnes, ako sa učím zvrátiť škody z minulosti, budem sa vedome usilovať o to, aby som o sebe a o svojich schopnostiach myslel len v pozitívnom zmysle.