16. dubna / apríla

Črta piata

„Žijeme svoje životy z pozície obete a táto slabosť nás priťahuje v našich milostných, i priateľských vzťahoch.“ VČK, str. 14

Pre niektorých z nás bolo ťažké sa s touto črtou stotožniť. „Nenazývajte nás obeťami“, pomysleli sme si. „Prešli sme si peklom a nezlomilo nás to.“ Myšlienka na to, že sme kráčali svetom a vyberali si chorých ľudí, nás takmer urážala.

Chvíľu nám trvalo, kým sme vyšli zo svojho popierania. Zistili sme niečo o para-alkoholizme, spoluzávislosti a o tom, že bez pomoci sme odsúdení k tomu, aby sme naďalej opakovali svoju minulosť.

Vo svojom každodennom živote sme začali chápať skutočnú pravdu- ako naše myšlienky beznádeje častokrát pochádzali z myšlienok ako: “Život je pre mňa príliš ťažký na to, aby som si s ním poradil.” Alebo: “To proste nemôžem zvládnuť.” Uznali sme, že sme sa cítili ako obete, ktoré boli zneužívané. Všimli sme si, ako sme sa zvyčajne vyhýbali ľuďom, ktorí boli sebavedomí, pretože sme nevedeli, ako sa s nimi máme rozprávať a oni vyzerali, že nás “nepotrebujú”. Necítili sme sa v ich prítomnosti príjemne, i keď sme nevedeli prečo.

Keď pochopíme, že sme skutočne bezmocní voči iným ľuďom, ale nie voči sebe samým, nájdeme ochotu zmeniť sa. Dvanásť krokov nám dáva plán k tomu, ako sa stať sebaistými a asertívnymi- úplne rovnakými ľuďmi, akým sme sa vždy vyhýbali, ale po celé tie roky sme tajne túžili takými byť. Začneme priťahovať sebavedomých ľudí.

Dnes si uvedomím moment, keď sa budem cítiť nerovnocenný s ostatnými. Zastavím sa a pripomeniem si, že som rovnako dôležitý ako aj iní.