2. března / 2. marca

Zamyslenie na dnešný deň

Črta tretia

„Desíme sa nahnevaných ľudí a akejkoľvek osobnej kritiky.“ VČK, str. 11

Je zákerné- to zlé zaobchádzanie, ktoré sme zažili. Podľa mnohých z nás tí, ktorí sa o nás starali, sa len jednoducho nenahnevali, oni sa nahnevali a rozúrili. A mohlo to byť kvôli úplnej maličkosti. Mohli sme byť vonku a robiť normálne veci, ako deti bežne robia, ale pretože sme mali nahnevaného rodiča, ktorý čakal doma, nikdy sme si neboli istí, čo máme očakávať. Opakovane sme boli nečakane napádaní obvineniami, ktoré vraveli, že sme k ničomu, že sme sebeckí, nezodpovední, povýšeneckí, alebo celou radou ďalších hanlivých výrazov. Alebo sa to stalo nášmu súrodencovi, čo bolo rovnako zlé, lebo sme vedeli, že sa to kedykoľvek môže otočiť na nás.

Je teda nejakým prekvapením, že sme sa ako dospelí takmer viditeľne mykli, keď sme čelili nahnevaným ľuďom? Niesli sme si so sebou strach z kritiky ako taký transparent, ktorý hovoril: “Som ľahkým terčom. Ja sa s tebou nebudem ani hádať, pretože nemám hlas.“

Ale keď v DDA začneme nachádzať svoj vlastný hlas, začneme oddeľovať hnev od slov a slová od reality. Nezaslúžime si, aby sa s nami ’tak’ rozprávalo. A nezaslúžili sme si to ani ako deti. Boli sme nevinní! A teraz, keď sa učíme byť sami sebe rodičom, môžeme povedať svojmu Vnútornému dieťaťu, že ho budeme chrániť, keď niekto bude nahnevaný alebo kritický. Môžme pre seba urobiť to, čo pre nás mali urobiť iní.

Dnes si budem pamätať, že hnev druhého človeka nie je mojím hnevom. Ak budem počuť kritiku, môžem oddeliť pravdu od fikcie.