4. července / 4. júla

Zamyslenie na dnešný deň

Dlhodobá trauma

„Počas prvých 18tich rokov nášho života mali naše rodiny 6,570 dní na to, aby nás zahanbili, znevážili, ignorovali, kritizovali alebo manipulovali nami v období, kedy sme sa najviac vyvíjali.“ VČK. str. 105

Ako sme sa potom mohli stať niekým iným ako sme? Vyrástli sme v dysfunkcii, a nie je to naša vina, že nás to ovplyvnilo. Všetko, čo sme vedeli o svete bolo to, čo nám ukázali naši rodičia- ľudia, ku ktorým sme prechovávali vrodenú dôveru a snažili sa byť ako oni. Nie je našou vinou, že sme nenašli spôsob, ako zastaviť zlé zaobchádzanie/ zneužívanie. Naučili sme sa jazyk tohoto zlého zaobchádzania rovnako, ako sme sa naučili náš materinský jazyk- stalo sa tak automaticky.

Nenariekame, nerozoberáme to príliš, ani z toho nerobíme hory- doly. Náš zoznam charakterových nedostatkov je oprávnená reakcia na dlhotrvajúcu traumu.

Dobrou správou je, že sa stane niečo magické, keď prijmeme, že sme bezmocní voči traume prežitej v detstve a jej vplyvov na nás. Neznamená to, že sa vzdáme a dovolíme jej, aby mala nad nami moc. Stane sa presný opak. Stratí nad nami moc. Začneme mať na výber, ako budeme reagovať, keď sa dysfunkcia prejaví v našom dospelom živote. Je to ako pripustenie si, že je trhlina v streche, cez ktorú nám tečie dovnútra a my teraz môžeme podložiť vedro na zem, prezliecť si mokré oblečenie a opraviť strechu. A môžeme tak spraviť bez pocitu viny, pretože tá trhlina tam bola už dávno predtým, ako sme my prišli.

V dnešný deň uvítam slobodu, ktorá prichádza, keď prijmem, že nie je nič, čo som mohol urobiť, aby som zabránil dysfunkcii, v ktorej som vyrástol a jej vplyvom, ktoré na mňa mala.