Cibuľa a čas.
Každé dospelé dieťa má sebe akýsi uväznený smútok - žiaľ, ktorý sa zvyčajne prejaví symptómami depresie, letargie alebo rôznymi formami izolácie. Smútok, o ktorom hovoríme v DDA je tzv. kumulovaná strata detstva. Smútok je strata, ktorá je v nás pripevnená popieraním, vedomým zabúdaním, a strachom byť vnímaný ako postihnutý minulosťou. Žiaľ je postavený na porážkach, ústrkoch a zanedbávaním v detstva. Nosíme svoj žiaľ, keď budujeme svoju kariéru, zakladáme svoju rodinu, alebo sa s ním plahočíme po celý život, ako najlepšie vieme. Neustále sa snažíme byť zamestnaní, zameriavame sa na iných, čo nám pomáha vyhnúť sa pohľadu na naše straty detstva / žiaľu/, ale straty tam sú.
Kým niektoré zármutky sa nám môžu vybaviť pri písaní a hovorení našich spomienok, niektoré smútky nie sú vždy viditeľné. Nepriamo nás oslovia straty nášho detstva zakaždým, keď sa zúčastňujeme stretnutí DDA a načúvame skúsenostiam ostatných dospelých detí. Naše skúsenosti ukazujú, že smútok je niekde medzi riadkami a čaká , kedy sa uvoľní. Emočné uvoľnenie a meditácie o tom, čo sme stratili, sú určite súčasťou riešenia smútku, ale je tam viac.
Krokom 5, sme pripravení odstrániť aj hlbšie vrstvy cibule, ako postupuje naša cesta uzdravovania. Odstraňovaním vrstiev hanby a zúfalstva nájdeme svoje pravé ja. Začali sme obrusovať vrstvy cibule v kroku 1. prijatím bezmocnosti nad vplyvom rodinnej dysfunkcie. Tak ako čistenie cibule prináša slzy, bude práca so smútkom nám pomôže nájsť naše slzy.
Skúsenosti ukazujú, že smútok je často uložený v našich mysliach a našich telách, a čakajú na vymazanie, keď nastane pravý čas. Chápeme, že žiaľ je nahromadený, čo znamená, že všetky odmietnutia a zahanbenia našej minulosti sa hromadia. Že sme nezabudli, tak ako sme si mysleli.
Naše telá si pamätajú. Naša myseľ si spomína. Vaše vnútorné dieťa vie. Okrem závislosti alebo depresie, mnohí z našich členov veria, že smútok bol dôvod našich nutkavých činností, prehnaného upratovania, perfekcionizmu, závislosti na sexe, prejedania, workoholizmu a gemblerstva.
Riešiť smútok nie je sebaľútosť. Sebaľútosť je odmietnutie prijať skutočnú pomoc a zároveň lipnúť na popieraní a starom spôsobe života. Hľadanie nášho žiaľu je úprimná snaha ísť dovnútra a nájsť Boha tak ako ho chápeme.
Ak chceme začať prácu so svojim smútkom, potrebujeme vyvážený pohľad, kto sme a čo sa nám stalo. Pri práci so smútkom nemôžeme seba považovať za obeť, alebo sa tváriť ako hrdina. V roli obete sa dávame na cestu sebaľútosti a odmietame skutočnú pomoc. Hrdinovia veria, že zneužívanie v detstve je už minulosť a tieto spomienky už ich neovplyvňujú. Musíme sa vyhnúť týmto dvom cestám, ak chceme presne identifikovať a zbaviť sa svojho uloženého smútku.
Krok 4 a krok 5 nám dajú vyvážený pohľad na seba natoľko dostatočný, aby sme našli usadené emócie a pocity a našli svoje produktívne slzy. Predtým, než sme pracovali so smútkom, naše slzy boli neúčinné. Pred uzdravením, mnoho dospelých deti nakoniec prestalo plakať, pretože ich slzy nepriniesli úľavu od neúnavného zúfalstva a opustenosti. Práca so smútkom obnoví silu sĺz. Plačeme s vedomím, že sme konečne v bezpečí a že sme konečne pochopili. Nájdením nášho žiaľu, dôjdeme k viere na hlbšej úrovni, že dysfunkcia našich rodičov nebola naša vina. Neurobili sme nič zlé, nespôsobili sme ich choré ich správanie. Nie sme zlí, chybní, alebo nedokonalí. Sme ľudia. Zameriavame sa na naše životy a dívame sa dopredu. Chceme, aby sa dali veci do poriadku a aby sme pochopili, kto sme.
Hľadanie nášho žiaľu / straty môže začať tým, že si položíme otázku: "Čo som dostal od svojej dysfunkčné rodiny, a čo by som dostal od milujúcimi rodičmi v rovnakej situácii? Rozdiel medzi tým, čo máš, a to, čo ste mohli dostali, je vaša miera straty a zármutku.