Kontrola

Zo všetkých myšlienkových pochodov, ktoré dospelé deti mohli vyvinúť k prežitiu, sa kontrola zdá byť najťažšie rozpoznateľná. Strach je koreňom tejto našej osobnostnej stránky. Hľadáme spôsoby ako ovládať (kontrolovať) a aj sa cítime ovládaní (kontrolovaní). Kontrola má vplyv na našu voľbu i na naše myšlienkové pochody. Má vplyv i na náš vzťah s ostatnými a s Vyššou silou. Požiadať dospelé dieťa, aby sa vzdalo kontroly, je také, ako požiadať niekoho, aby vyskočil z lietadla bez padáka. Bez uzdravenia môže dospelé dieťa mať hrôzu zo vzdania sa kontroly. Táto hrôza môže byť nevyslovená a zastieraná zavďačovaním, drogami resp. iným správaním. Žijúc v izolovanosti, odlúčení od spoločnosti a priateľov, je tiež spôsob udržania kontroly bez toho, aby sme si priznali, čo robíme.


Ako deti vyrastajúce v hanbe, sme tvrdo bojovali za kontrolu, či už internú alebo externú. Je možné, že nám nebolo poskytnuté žiadne duchovné vedenie vzhľadom na dysfunkciu našej rodiny. Nakoniec sme sa spoliehali sami na seba a často sme spochybňovali akýkoľvek koncept Vyššej sily. Napriek tomu môže uzdravenie nastať len ak sa vzdáme kontroly. A keď sa vzdáme časti kontroly, začneme duchovný proces. Naučiť sa rozlišovať medzitým, čo môžeme a nemôžeme kontrolovať, je prvý krok k prijatiu našej ľudskosti.

Nie sme Boh, nie sme všemocní, sme len ľudia a naša moc má rozhodne limity. Spiritualita je proces odovzdania. Odovzdáme ilúziu, že musíme mať všetky odpovede, že to musíme riadiť, aby sme mohli skryť našu hanbu. Tým, že si uvedomíme skutočnosť toho, čo dokážeme ovládať, tým, že čelíme našim starým strachom zo vzdania sa kontroly, sa stávame ochotnými odovzdať to. Odovzdávame našu neschopnosť zmeniť minulosť a našu bezmocnosť nad kontrolou budúcnosti. Tým nám ostáva skutočný život v prítomnosti.

V DDA sa učíme pustiť kontrolu v jednotlivých etapách. Našim padákom je 12 krokov a Vyššia sila, ako ju my chápeme. Tým, že sa zaoberáme našim strachom, uvoľníme niektoré z nášho evidentného správania ako je manipulácia, pasívna agresivita a falošná láskavosť.


Tu sú otázky, ktoré nám pomôžu zistiť úroveň našej kontroly:

Hovorím pravdu o mojej práci, financiách a postojoch keď stretnem niekoho, o koho mám záujem?

Snažím sa zisťovať si veci o ostatných, aby som vedel predvídať, čo sa im páči a nepáči?

Dôverujem osobe, s ktorou som?

Dôverujem mojim kolegom, rodine alebo priateľom?

Dôverujem sám sebe?


Zatajovanie úplnej pravdy o sebe alebo snaha predvídať, čo sa druhým páči a nepáči, sa môže zdať ako maličkosť. Ale pre kontrolujúce dospelé dieťa toto správanie zvyčajne rastie do väčších problémov zatajovania. V našich snahách o kontrolu výsledkov zadržiavame naše pocity a naše skutočné motívy. Môžeme budovať vzdor (resentments) založený na našom strachu povedať úplnú pravdu o sebe. Môžeme sa cítiť nepochopení, pretože sme doposiaľ nevyvinuli úsilie, aby sme zistili, čo skutočne potrebujeme od druhej osoby. Aj keď máme momenty úprimnosti, stále máme tajomstvá v našich priateľstvách a vzťahoch.


Ak začneme vzťah zatajovaním informácii, kedy očakávame, že sa staneme priamejší?

Kedy nastane dôsledná úprimnosť, ktorá bude stredobodom vzťahu? Pre tých, ktorí sa spoliehajú na kontrolu a manipuláciu druhých, sa tieto otázky zdajú byť mätúce. Ak je však úprimnosť dôležitou vlastnosťou zdravých vzťahov, prečo potom nebyť úprimný už od začiatku?