Mám právo na svoje pocity – strach a radosť

Základné strachy

1. Strach z osamelosti

2. Strach z toho, čo si o nás myslia iní ľudia

3. Strach z toho, že niekoho zraníme

4. Strach z autorít

5. Strach z odhalenia

6. Strach z odmietnutia

Prvý a najdôležitejší vzťah naučil deti alkoholikov, že ľudia, ktorých milujú, im ubližujú a chovajú sa značne nepredvídateľne. Do dospelosti si preto prinášajú strach z blízkosti, obávajú sa intímnych vzťahov. Úspešné vzťahy dospelých ľudí, či milenecké alebo priateľské, vyžadujú značnú mieru zraniteľnosti, dôvery a otvorenosti, ktoré sa práve v rodine alkoholikov nevyplácajú. Mnohé dospelé deti alkoholikov v dôsledku hlbokých vnútorných konfliktov bývajú priťahované k citovo nedostupným ľuďom. Svet je pre nich nevyspytateľné miesto hemžiace sa citovými vandalmi. Sú presvedčené o tom, že keby si kohokoľvek pustili k telu, ublížil by im. Tieto deti veľmi skoro pochopili, že vzťahy viedli k zrade a láska vedie k bolesti. Najhorším dôsledkom alkoholizmu v rodine je neschopnosť dôverovať iným.

Ak nemôžete veriť rodičom, tak potom komu? Dospelé deti alkoholikov často bojujú s neschopnosťou dôverovať druhým. Strach znamená byť si neistý sám sebou, stať sa nedôverčivým k svojim vlastnostiam, schopnostiam a zároveň sa stať nedôverčivým k ostatným ľuďom. Strach znamená báť sa seba, ostatných, báť sa života. Na základe strachu sa potom chránime odstupom, aroganciou, odsudzovaním, nenávisťou, závisťou, žiarlením a ostatnými vlastnosťami, ktoré zaraďujeme k tým negatívnym a ktorými vytvárame odstup.

Mať strach je dnes to isté, ako slabosť. Niekedy si nasádzame umelú masku, pomocou ktorej hľadáme potvrdenie od okolia, že robíme veci dobre. Vlastne si dobrovoľne navliekame na seba okovy v podobe predsudkov, závislosti názorov od ostatných, strachom z odsudzovania. Svoj život nežijeme naplno, ale len po hranicu, po ktorú nás pustí náš strach z predsudkov a odsudzovania od iných.

Strach je, hlavne pre mužov, emócia neprípustná. Chlap sa predsa nebojí! A to sa hovorí už malému dvojročnému dieťaťu. Je jasné, že ak budeme dieťaťu takéto tvrdenia opakovať často, potom začne svoj strach potláčať a začne byť ohľadom neho zmätený. Strach prestane fungovať tak, ako pôvodne mal. Človek, ktorý bol takto vychovávaný, buď nebude vidieť nebezpečenstvo tam, kde je, alebo ho bude vidieť všade, a pritom sa bude navonok tváriť, že je všetko v poriadku. Strach prestane byť pre neho emóciou, ktorá mu pomáha k prežitiu a k zdravému rastu.

Ak dieťa neurobí niečo, čo je správne, alebo čo mu niekto zdôrazňoval, že je správne, potom sa v ňom ozve strach. Ak ho niekto nenaučí tomu, že aj prehrávať sa musí človek učiť, že človek nemôže byť vo všetkom najlepší, že nie vždy jeho predstavy a očakávania budú naplnené, že na človeka príde aj choroba, niekedy dokonca veľmi vážna, že hodnota človeka nespočíva v jeho úspešnosti a ustavičných víťazstvách, ale v tom, čo v sebe nosí, potom bude v sebe prežívať ustavičný strach, strach z prehry, strach z toho, že nebude prvý, strach z toho, že ochorie, strach z toho, že by mohol umrieť, strach z toho, že by mohol nenaplniť očakávania svojich rodičov, učiteľov a iných blízkych, strach z vlastnej nedostatočnosti.

Dospelé deti alkoholikov žili s presvedčením, že prejavovať pocity a emócie je nesprávne. Blokovanie pocitov sa im stáva osudným. Pocity znamenajú našu vnútornú podstatu a informujú nás o našich vnútorných potrebách. Vďaka nim vieme, čo máme rozvíjať, či sa to týka našich záujmov, alebo akým spôsobom rozvíjať vzťahy k ľuďom, aby sme cítili dôstojnosť, rešpekt a empatiu. Ak stratíme kontakt s našimi vlastnými pocitmi, ktorých úlohou je priviesť nás k nášmu osobnému šťastiu, strácame kontakt s naším navigačným systémom a v živote blúdime. Upierame sa na hľadanie šťastia, ktoré sa nám ponúka zvonku. Niekedy potrebujeme naše neisté vnútro oklamať sebaničiacimi závislosťami od alkoholu, drog alebo hier. Na chvíľu nám toto všetko prinesie pocit iluzórneho šťastia, ale toto všetko predstavuje len pomocné barličky, ktoré nemôžu nikdy nahradiť vnútornú osobnú pevnosť. Tú môžeme získať len vtedy, keď začneme vnímať svoj pocitový navigačný systém a vydáme sa na cestu životom podľa neho. Len ten nás môže priviesť k nášmu osobnému šťastiu, pretože každý potrebuje niečo iné.

Radosť je pre mnohých ľudí takmer nedostupný životný pocit. Zneužívanie návykových látok, aby sme vystúpili zo seba a pocítili radosť, je spoľahlivou metódou, ako si radosť natrvalo zablokovať. Keď potláčame pocity, potláčame tiež radosť. Kto neprežíva smútok, nemôže sa ani skutočne radovať. Neschopnosť pociťovať radosť je do značnej miery výsledkom rolí, ktoré nás chránili. Človek, ktorý je presvedčený, že je nežiadúci alebo nedostatočný, sa dosť dobre nedokáže srdečne radovať. Role, ktoré nás chránili nám blokujú našu radosť. Porozumenie svojho osudu a vyrovnanie sa s ním nám pomôže sprístupniť cestu k radosti.