Nezvládnutelnosť – neovládateľnosť.

Nezvládnutelnosť – neovládateľnosť.

 

Rovnako  ako bezmocnosť, tak aj neovládateľnosť v kroku 1 je často nepochopená dospelými deťmi. Zatiaľ čo niektoré naše rodiny boli chaotické a nestabilné v  dobe nášho detstva, mnoho domovov sa zdalo byť organizované a produktívne. Ale my vieme, že produktivita (výkonnosť) sa  nie vždy rovná ovládateľnosti zdravého života.  Pre mnohých z nás platilo, že to, čo sme považovali za organizáciu, alebo potrebu pre náš živor v dysfunkčnej rodine, bola v skutočnosti vyčerpávajúca a ťaživá snaha o kontrolu.

Neovládateľnosť, o ktorej hovoríme v prvom kroku obsahuje naše prianie  kontrolovať iných a samých seba , majúc pocit , že sme nekompetentní a neefektívni.  Aj keď máme okamihy kontroly, zvyčajne sa nám objavujú bolestivé  epizódy straty kontroly. Cítime bolesť, keď sa našim blízkym (milovaným) nepáči naša kontrola. Hnevajú sa, alebo nás opustia aby  narušili naše pokusy o ich kontrolu (ovládanie). Môžeme byť dočasne zranení, ale zvyčajne zvalíme vinu na iných . Viníme ich  za to, že nečítajú naše myšlienky, alebo nekonajú spôsobom, ktorý my od nich požadujeme. Pokúšame sa riadiť ostatných aj riadiť situácie v snahe vyhnúť sa nášmu vlastnému nezvládnuteľnému životu. Ovládanie (kontrola) je snaha minimalizovať neistoty, a aby sme zabránili našim vlastným nepríjemným pocitom z minulosti aj súčasnosti. Avšak naša neovládateľnosť poháňaná  kontrolou založenou na strachu nevyhnutne vytvára to, čoho sme sa najviac obávali: opustenie. Mnohým dospelým deťom, či už sú to nováčikovia  alebo členovia iného 12 krokov programu uniká tento jemný rozdiel medzi bezmocnosťou  a bezradnosťou.

Skúsenosti ukázali, že dospelé deti sa budú držať kontroly a naučenej bezmocnosti  tak dlho, ako dlho im to bude fungovať. Avšak takéto naučené správanie možno zmeniť pomocou usilovnej práce na krokoch a pravidelnou účasťou na stretnutiach  DDA . Konečne, akákoľvek diskusia o DDA bezmocnosti a neovládateľnosti je neúplná bez konceptu ochorenia alkoholizmu a rodinnej dysfunkcie. Ak je v rodine alkoholizmus alebo iná porucha, každý člen rodiny je ovplyvnený. Máme ovplyvnené telo, myseľ a ducha. Počas prvých 18 rokov nášho života, naše rodiny mali 6570 dní, aby nás zahanbovali, znemožňovali,  ignorovali, kritizovali, alebo nami manipulovali počas najviac formujúcich  rokov nášho bytia. To je 160 000 hodín života v dysfunkcii s chorými rodičmi. Je to 72 ročných období uloženého smútku hlboko pod kožou nášho tela. Dysfunkcia je zakódovaná v našich dušiach ako naše „nepravé ja“.  Aby sme prežili takéto dlhodobé pôsobenie rodinnej dysfunkcie, naše mysle si vytvorili hlboko zakorenené role a rysy, ktoré menili zmysel toho, čo sa dialo. Niektorí z nás si špatne pamätajú ničiacu podstatu zneužívania , pretože sme na našich zneužívateľoch boli závislí na jedle a bývaní.

Ako deti sme nemali možnosť opustiť naše domovy. Ak náš naši rodičia bili, obťažovali alebo zanedbávali, museli sme žiť s nimi. Museli sme si nájsť spôsob prežitia. Podvedome sme sa rozhodli zmeniť význam slov. Pretože sme boli zraniteľní, zmenili sme spôsob, ako vnímať emocionálne a fyzické zneužívanie. Mali sme strach o našu bezpečnosť, alebo sme sa obávali, že my sme spôsobili danú situáciu. Vytvorili sme si príbehy, ktoré bagatelizovalo správanie našich rodičov, alebo ktoré nás presvedčili, že sme sa mýlili a zaslúžil si ich škodlivé správanie. Došli sme k presvedčeniu, že sme si zaslúžili byť bití, alebo tvrdo kritizovaní. Mýlili sme si zneužívanie s láskou, pretože človek, ktorý nás zneužíval  bol príbuzný a hovoril nám, že to robí z lásky k nám. Takéto zmätené myslenie o bitkách alebo dotykoch je poháňané  našim popieraním v dospelosti. Tento zmätok umožňuje mnohým z nás hovoriť, že sme mali normálne detstvo, aj keď sme žili v pekle.  Nikdy nehovoríme o rodinnom tajomstve .Choroba rodinnej  dysfunkcie je progresívna, nevyliečiteľná a niekedy aj fatálna. Toto ochorenie sa zhoršuje v priebehu času, ak nie je liečené. Vďaka opierania je táto choroba  odovzdávaná budúcej generácii pomocou tajomstva, viny a zmätku.