Perfekcionizmus

Stalo sa to aj mne

Keď som počula, že perfekcionizmus je vzorcom môjho myslenia, nesedelo mi to na mňa. Nikdy som nebola príliš upravená. Podávala som výkony menšie, ako bol môj potenciál. Nemala som pocit, že by som bola kritická voči ostatným. Myslela som si, že perfekcionista je niekto, kto sa nikdy nedopustil chýb a je obsesívne čistotný.

V DDA som si začala uvedomovať, že som naplnená perfecionizmom a vnútorným kritikom. Počula som otcov kritický hlas. Bol v mojej hlave a v mnohom, čo som povedala. Nedostatok sebaprijatia bol prítomný skoro v každej mojej vete. Nič, čo som povedala, či urobila, nebolo dosť dobré. Vždy som našla niečo zlé na tom, čo som robila v práci alebo čo som hovorila. Až kým som nenašla DDA, nikdy som nespochybnila moje posudzovanie seba a druhých. Iba som si myslela, že taký je život.


Identifikácia perfekcionizmu

Perfekcionizmus a formy perfekcionizmu existujú vo všetkých typoch alkoholických a dysfunkčných domovoch. Existuje rozdiel medzi rodičmi, ktorí vyzývajú svoje deti, aby dosiahli lepšie výsledky a zlepšili sa a medzi škodlivým perfekcionizmom, v ktorom sa ručička neustále zvyšuje nad rámec rozumu.

Veľa dysfunkčných rodičov používa perfekcionistické poznámky maskované ako podporu, aby dieťa povzbudili k lepším výsledkom. Poznámky znejú ako podpora, avšak nikdy sa nezdá, že by dieťa spĺňalo očakávania rodičov. Toto rodičovské správanie je nedbalé. Nedbalosť sa prejavuje aj nevyslovením skutočnej pochvaly, keď dieťa spĺňa očakávania. Bez skutočnej pochvaly sa dieťa alebo tínedžer necíti cenený a bezpečne. Dieťa cíti, že musí podávať dobré výkony, aby získalo rodičovskú lásku.

Perfekcionizmus je reakciou na domov založený na hanbe a kontrole. Dieťa si mylne myslí, že sa môže vyhnúť zahanbeniu tým, že bude myslieť a správať sa dokonale. Naše skúsenosti však ukazujú, že v týchto domácnostiach sa neustále zvyšujú očakávania. Zdá sa, že hanba, alebo pocit, že sme pre našich rodičov zlyhali, sa vyskytujú bez ohľadu na to, čo robíme. Počas týchto momentov sa začína formovať vnútorný kritický hlas. Toto je skorý znak internalizácie hyperkritického postoja našich rodičov. Toto je počiatok, ktorý vedie k nedostatku sebaprijatia.

Niektoré perfekcionistické domovy sú násilné a utláčajúce. Deťom sa hovorí, že majú byť skôr videní než počutí. V týchto domácnostiach vzdelanie či dobré školské výsledky môžu ale nemusia byť cieľom. Deti sa však musia správať dokonale, aby sa vyhli hrozbám a útokom zo strany rodičov alebo rodiny. Domáce práce, kosenie trávnika môžu byť pravidelne kritizované. Nič, čo dieťa spraví, nie je dosť dobré. Dieťa to zvyčajne vzdá a začne pasívno-agresívne zlyhávať v škole a iných oblastiach. Niektoré deti sa nevzdajú a snažia sa zavďačiť rodičovi, ktorý je zriedka spokojný. Zdá sa, že rodič nájde vždy nejakú chybu v tom, ako je zložené prádlo či povysávaný koberec. Ak príde nejaká pochvala, tak v zmysle: “Urobil si to celkom dobre na to, aký si neschopný.”

Perfekcionizmus podporil náš rys “zavďačovačov” a strach z autoritatívnych osôb. U niektorých dospel k workoholizmu a potrebe uznania, aby sa zmiernil náš deficit pochvaly. Mnoho dospelých detí má izbu plnú trofejí a ocenení, napriek tomu sa však necítia spokojne.

Náš perfekcionizmus predstavuje internalizáciu postojov našich rodičov a nespokojnosť so sebou samým. Väčšine z nás rodičia nikdy nepovedali: “Urobil si dosť. Dopraj si čas a vychutnaj si svoj úspech.” Nenaučili sme sa, ako sa zabávať.

Perfekcionizmus v dysfunkčných domovoch posiluje našu potrebu kontroly a snahu kontrolovať ľudí, miesta a veci.