Smútok

Smútok

V každom dospelom dieťati je nevyjadrený smútok, ktorý sa spravidla prejaví vo forme symptómov depresie, letargie alebo trhlín vo vedomí.*

*trhliny vo vedomí/pretrhnutie (odtrhnutie)/ odlúpnutie od spomienok/pocitov – prebieha v mnohých podobách: drogy, práca, sex, jedlo, hráčstvo, nutkavé upratovanie/cvičenie/čítanie/fantazírovanie/sex po telefóne/masturbácia/porno/vyhľadávanie škodlivých vzťahov..atď - ako nástroj na prežitie

            Smútok o ktorom hovoríme v DDA je komplexnosť detskej straty (deficitu). Smútok je deficit, ktorý sa tiesni pod popieraním, naplánovaným odpustením a z toho prameniaceho strachu, aby nás druhý videli ako ľudí, ktorí dramatizujú svoju minulosť.

         Čoraz vážnejšie prehry, vyhýbanie sa a detské zanedbávanie označujú smútok. Tento smútok si nosíme keď si budujeme kariéru, vychovávame rodinu alebo sa brodíme životom ako vieme. Ustavičným zamestnávaním sa a sústredením sa na ostatných si pomáhame vyhnúť sa analyzovaniu svojich detských strát a smútku, ale napriek tomu to tam je. Zriedka sme pochopili ich pravú podstatu a nazvať ich pravými menami až dokým sme neprišli do DDA. Keď sme hľadali pomoc pred príchodom do DDA náš detský deficit bol diagnostikovaný ako depresia a zvyčajne ich liečili neúčinnými metódami. Strata resp. deficit o ktorom sa v DDA bavíme znamenajú činy našich rodičov alebo ich absenciu.

         Zahanbovanie našimi príbuznými alebo rodičmi poukazuje na stratu schopnosti pocitu osobnej celistvosti. Hanba zašliapne sebelásku a sebadôveru dieťaťa a zamení ho na zlovestné nízke sebavedomie. Hanbou stratíme svoju schopnosť dôverovať v seba ako i v ostatných. Ako deti sa cítime vadnými (postihnutými). Ako dospelý – vadne – môžeme mať taký pocit, že niečo nie je s nami v poriadku bez toho aby sme vedeli prečo. Ďalšie detskou stratou bolo keď nás naši rodičia bezdôvodne kritizovali alebo nás prirovnávali k súrodencom tak, že sme ťahali za kratší koniec. Toto je pre našu rodinu deficit pocitu hodnoty. Keď naši rodičia premietajú chýbajúcu sebahodnotu do nás aj to je stratou resp. deficitom.

         Keď nám naši rodičia hovorili, že sme zlí, hlúpi a máme menšiu hodnotu mimochodom vtedy na nás premietali to čo si o sebe mysleli. V detstve sme sa nevedeli proti týmto projekciám brániť. To všetko je strata (deficit) a smútok čo si nesieme do dospelosti.